Expresionizmus

Expresionizmus je tendencia vyjadriť umeleckým dielom vnútorné psychické stavy a stupňovať ich výraz farebným a tvarovým zveličovaním alebo deformáciou. Názov – lat. expressio – výraz.
Nie je to umelecký smer s vyhranenými štýlovými výtvarnými prostriedkami, ako impresionizmus, kubizmus alebo futurizmus, do jeho rámca radíme diela rôzneho štýlového zamerania. Prejavil sa hlavne v nemeckom sochárstve v diele Käthe Kollwitzovej, Ernsta Barlacha, Wilhelma Lehmbrucka. V opozícii k akademizmu, ktorý sa stále inšpiroval antikou alebo renesanciou, nachádzali expresionisti sebe blízky výraz v egyptskom a etruskom sochárstve a v umení čiernej Afriky

a Oceánie, v modernom umení potom zvlášť v práci Paula Gaugina.
Dielam Käthe Kollwitzovej (1867-1945), založeným na realizme motivovanom prenikavou sociálnou kritickosťou, dodala expresionistická tendencia presvedčivý výraz pri zobrazovaní ľudského utrpenia.
E. Barlach sa nechal inšpirovať egyptským umením v Louvri, keď podnikol cestu do Ruska, našiel tam „svoje“ postavy – žobrákov ako symboly ľudskej existencie („všetci sme v podstate žobráci a problematické existencie“). Zaoberal sa návrhmi k veľkým sochárskym dielam a v dreve znázorňoval svoje duševné zážitky. Podľa jeho presvedčenia pôvodom všetkého umenia a náboženstva je naše ľudské previnenie.
Wilhelm Lehmbruck (1881-1919), najvýznamnejší nemecký sochár prvej štvrtiny 20. st., sústredil sa na architektonickú stránku sochárstva. Pôsobil v Paríži, ale všetky parížske vplyvy prevážilo jeho osobité výrazové napätie, psychologický dôraz a hĺbka zduchovnenia a expresionistický prístup k umeleckej tvorbe.

    Expresionizmus nie je jasne vymedzená skupina alebo hnutie. Expresionizmus je naopak trvalé hnutie v umení charakteristické pre severské krajiny. Hoci sa expresionizmus najčastejšie označuje za hnutie nemeckého pôvodu, je isté, že sa toto slovo vyskytlo najskôr vo Francúzsku a nie v Nemecku, ale aj to v súvislostiach s francúzskymi umelcami. Hlavným vyjadrovacím prostiredkom sa stala nie len samotná farba, ale hlave výraz- psychický náboj, ktorý sa snažili umelci vyjadriť.

 

       Prvá vlna expresionizmu sa zjavuje v rokoch 1885 – 1900 a je spojená s vplyvom symbolizmu. Jej popredným predstaviteľom je Vincent van Gogh. Van Gogh je zakladateľom a hrdinom moderného expresionizmu. Vedel dať svojim dielam hlboký výraz plynúci z jeho pohnutého života a psychických problémov, ktoré ho sprevádzali až po šialenstvo.

 

     K druhej vlne expresionizmu patrí Edvard Munch a James Ensor. Munchovou aj Ensorovou prvou prevratnou myšlienkou bolo prehodnotenie námetu – zobrazovaním hmotných námetov vyjadrovať „nezobraziteľné“ témy. Tak ako chceli impresionisti zobraziť svetlo, Munch si kládol za cieľ spodobovať city a prenášať ich na divákov. „Chcem maľovať bytosti, ktoré dýchajú, cítia, milujú a trpia.“ Názvy Munchových obrazov svedčia o pochmúrnej, ba priam až morbídnej tématike, v ktorej sa úzkosť spája so smrťou a sexualitou: Krik , Upír (okolo 1893), Úzkosť (1894), Puberta (1894) – námetom tohto je pálčivý problém pohlavného dospievania, ktorý konformisti považovali za nedotknuteľnú tému. obraz Žiarlivosť (1894 – 1895), Melanchólia (1899). James Ensor Od začiatku jeho tvorby mu učarovali fantastické a strašidelné motívy masiek, čertov a kostlivcov. Ensorovým majstrovským dielom je obrovské plátno Kristov príchod do Bruselu (1888), ktorý je akousi prehliadkou maliarových utkvelých maškarádnych predstáv. V jeho obrazoch, podobne ako u Muncha, zaniká perspektívny priestor tam, kde nejde o zobrazenie hmotných predmetov, ale pocitov, ktoré vyjadrujú. Táto vlna sa dvíha približne roku 1905, spolu so zrodom nemeckej skupiny Die Brücke a zároveň s hlbokým francúzskym vplyvom Picassa Matissa a celej fauvistickej skupiny.

 

       Skupina vzniká v roku 1905 spojením štyroch maliarov. Ernst Ludwig Kirchner:roku 1906 vydáva manifest nového združenia, kde píše: „ Celá mladá generácia, ktorá v sebe nesie meno budúcnosti sa musí vyzbrojiť do boja proti zavedenému poriadku.“ Die Brücke sa usilovali zrealizovať myšlienku spoločenstva maliarov, pričom spolu bývali, maľovali spoločnými potrebami a používali spoločný štýl. Stávalo sa, že si svoje diela nesignovali a nechávali divákov a kritikov polemizovať o ich autorovi. Do skupiny sa postupne pridávalo mnoho ďalších členov. Myslenie mladých maliarov sa uberalo jednoznačným smerom: k farbe. Nepriaznivý postoj oficiálnych kruhov ku ich umeleckej revolte zblížil skupinu s časopisom Der Sturm. Roku 1912 sa umelci s Die Brücke a medzičasom vzniknutého Der blaue Reiter stretávajú na gigantickej výstave v Kolíne nad Rýnom. Krátko nato sa Die Brücke rozpadlo.