Akademizmus

Protivníkmi impresionistov a postimpresionistov boli predstavitelia akademizmu, oficiálneho maliarstva, ktorí produkovali mytologické, alegorické, historické a náboženské diela, kompozične strojené a obsahovo prázdne, prevádzané vycvičenou technikou. Stáli na nepriateľskej strane moderných umelcov, pretože jedine oni dostávali zákazky na diela, ktoré mohli vystavovať v Salóne, maľovali reprezentatívne podobizne, boli spoločensky uznávaní a štedro honorovaní. Akademickí maliari, ktorí impresionizmus v dobe jeho vzniku a nástupu buď ignorovali alebo zamietali a zosmiešňovali, nezostali k jeho novým objavom ľahostajní.

Keď proti impresionizmu začali vystupovať postimpresionisti, začali prehodnocovať niektoré jeho poznatky a koncom19. st. ťažili akademickí maliari z impresionizmu bez zábran.

Vznik impresionizmu ovplyvnili realistický krajinkári Johan Barthold Jongkind (1819-1891) a Eugène Boudin (1824-1904). Holandský maliar, ktorého É. Manet nazval „otcom modernej krajinomaľby“ pôsobil vo Francúzsku a v Paríži sa jeho zimné a nočné krajiny tešili značnej obľube.

Impresionistické, postimpresionistické sochárstvo a sochárstvo akademizmu

Po smrti J. J. B. Carpeauxa (1875) hájil francúzske „živé“ sochárstvo v záplave akademizmu iba realista Jules Dalou (1838-1902). V druhej polovici sedemdesiatych rokov však nastúpil nový vodca v boji proti sochárskemu akademizmu, zakladateľská osobnosť moderného sochárstva, Auguste Rodin (1840-1917), vrstovník francúzskych impresionistov. Bol samoukom, pretože sa trikrát neúspešne pokúsil o prijatie do Školy krásnych umení. Potom pracoval ako pomocník v rôznych sochárskych dielňach, až našetril peniaze a vydal sa na študijnú cestu do Talianska, kde ho zaujala antika, zvlášť Donatellove, Ghibertiho a Michelangelove diela. Poznatky, ktoré získal sa odrazili v celom jeho umeleckom pôsobení.
Prvé osobité dielo Muž s prerazeným nosom, odmietli v Salóne vystaviť. Modelom bol znetvorený chudák, ktorého Rodin našiel na ulici blízko svojho bydliska. Pracoval podľa rady Constantina Simona: „Sochárstvo sa musí pestovať nie na povrchu, ale v hĺbke objemov.“, a tak postupoval z vnútrajšku objemu k impresívne zvlnenému povrchu, v charakteristike tváre sledoval Daumierove sochárske karikatúry.
V rokoch 1875-1877 vytvoril monumentálnu sochu Kovový vek. V akte mladého muža sa inšpiroval michelangelovským motívom prebudenia a jemnou modeláciou takmer neviditeľných jamiek a vypuklín (podľa Rodina bolo sochárstvo „umením dier a výčnelkov“) dosiahol dojem neuveriteľnej životnosti postavy vybudovanej podľa princípu klasického sochárstva („Ľudské telo je kráčajúci chrám a má tak ako chrám ústredný bod, okolo ktorého sa rozkladajú objemy. Je to pohybujúca sa architektúra...“). Na jednotlivé časti tela pozeral ako na výstupky „vnútorných objemov“ a snažil sa aby „pod každou vypuklinou trupu alebo údu bolo cítiť dotyk svalu alebo kosti, ktorá sa vyvíja hlboko pod kožou“. Usiloval sa, aby pravdivosť jeho sochy „nebola povrchná, ale zdalo sa, že sa vyvíja zvnútra von ako sám život. Keď bolo dielo vystavené v Salóne, sochár bol obvinený, že vystavil odliatok živého modelu namiesto sochárskeho výtvoru.