Postimpresionizmus

V polovici 80-tych rokov 19. st.

sa začali vo francúzskom maliarstve prejavovať tendencie kriticky reagujúce na impresionizmus a usilujúce sa prekonať jeho názorovú základňu. Tieto tendencie, reprezentované dielami G. Seurata, P. Gaugina, V. van Gogha, H. de Toulouse-Lautreca, P. Cézanna a H. Rousseaua, označujeme súhrnne postimpresionizmus. Tento pojem nevyjadruje len historickú následnosť voči impresionizmu, ale aj opozičnosť a protikladnosť k nemu. Postimpresionizmus tvorí viacero odlišných smerov, no cez všetky rozdiely medzi nimi, dané ich špecifickými názormi, zámermi a metódami, možno vysloviť niektoré ich spoločné všeobecné rysy:
1, Všetky postimpresionistické smery (výnimka – H. Rousseaua) vznikli ako reakcia na impresionizmus,
2, ich snahou bolo nájsť pre umeleckú tvorbu pevnejšiu a trvalejšiu základňu ako bol zrakový dojem (vnútorná umelecká predstava, idea, symbol...),
3, umenie malo zodpovedať modernému psychickému a spoločenskému ustrojeniu človeka a jeho postaveniu v spoločnosti a v prírode,
4, miesto inštinktu a intuície sa kládol dôraz na metódu, intelekt a umelecký program - umelecká tvorba bola sprevádzaná teóriami a manifestami úzko spojenými s tvorivým procesom,
5, umenie sa stavalo do opozície proti spoločnosti a jej vládnúcej vrstve – niektorí tvorcovia prijali osud „prekliatych umelcov“ nie ako exhibicionizmus, ale ako životnú nutnosť (V. v. Gogh, P. Gaugin, T. Lautrec),
6, Aj cez vzájomné rozpory (Gaugin s novoimpresionistami a Goghom) boli postimpresionisti spätý vplyvom (Cézanne ovplyvnil Gaugina, Gaugin a Seurat Gogha, Gaugin Rousseaua a Redona) a dokonca spoločnými motívmi. Protikladné postimpresionistické tendencie vytvárajú dopĺňajúci celok, v ktorom sú obsiahnuté senzualizmus aj spiritualizmus, racionalizmus aj iracionalizmus.