IMPRESIONIZMUS

Impresionizmus je umelecký smer, ktorého základnou črtou je zachytenie ilúzie momentu aktuálneho stavu ducha. Hlavný dôraz sa nedáva na detail, ale na vzniknutý dojem. V maliarstve má z malých farebných tónov v oku pozorovateľa vzniknúť obraz, ktorý dáva zachytenú ilúziu momentu. V hudbe sa dáva do popredia malebnosť zvukov a akordov a to na úkor melódie - napríklad v dielach tvorcov ako: Debusy, Ravel, M. de Falla. V sochárstve- ako napríklad u Rodina- hlavný dôraz sa taktiež dával na vnímanie momentu v pohybe, a to spracovaním plochy tak, aby došlo súčasnému pôsobeniu (hre) svetla a tieňov.

Vznik impresionizmu sa spája s menom maliara Claude Moneta, presnejšie : „ Obraz Impresia, vychádzajúce slnko ( Impression, soleil levant), ktorý vystavoval roku 1874 Claude Monet, bol pre kritiku podnetom, aby celú skupinu umelcov označila za impresionistov“.
S najväčšou pravdepodobnosťou môžem tvrdiť, že Monetov obraz vychádzajúceho slnka — ktoré je v súčasnosti označované za základné dielo impresionizmu — malo obrovský úspech, čo spočívalo v jeho hre farieb a svetiel.

IMPRESIONISTI

Pred 135 rokmi sa v Paríži konala prvá výstava maliarov, ktorých posmešne prezývali impresionisti. Dnes majú ich obrazy nesmiernu hodnotu a už dávno nevyvolávajú vzrušené debaty a posmech.

Keď sa 15. apríla 1874 otvorili brány prvej spoločnej výstavy tohto voľného združenia v priestoroch ateliérov slávneho fotografa Nadara, chodil sa na ich obrazoch zabávať pomaly celý kultúrny Paríž Vtedy sa o nich ešte nehovorilo ako o impresionistoch. Sami sa nazývali Tvrdošijnými alebo Anonymnou spoločnosťou.Podľa tradície použil prvýkrát slovo „impresionizmus" až výtvarný kritik Louis Leroy z denníka Figaro, keď hanlivo napísal o výstave a ako fackovacieho panáka si vybral Clauda Moneta s jeho obrazom Dojem, východ slnka (L'Impression, soleil levant), evokáciou prístavu Le Havre, ponoreného do rannej hmly, ktorý bol jedným zo 165 vystavovaných obrazov.

V článku nazvanom Výstava dojmológov (L'Exposition des impressionistes) opisuje svoju návštevu výstavy v sprievode fiktívneho krajinára Josepha Vincenta: „Ráčili by ste mi prezradiť, čo sú tie čierne fľaky tu dolu na samom spodku obrazu?" spýta sa maliar autora pred Pissarrovým obrazom Bulvár kapucínok.
„No," odpovedá autor článku, „to sú ľudia na prechádzke." „Tak takto vyzerám, keď sa prechádzam po Bulvári kapucínok?" rozčuľuje sa fiktívny maliar. „Hrom a peklo! Nestrieľate si zo mňa nakoniec?"

A keď napokon dospejú k spomínanému Monetovmu obrazu (dnes v parížskom Marmottanovom múzeu), Joseph Vincent stratí nervy. „Aká sloboda, aký uvoľnený rukopis! Tapeta v stave zrodu je prepracovanejšia!"

Korene

Všetko sa však ani zďaleka nezačalo v roku 1874. Pokusy o reprodukovanie subtílnych valérov svetla a atmosféry a používanie techniky farebných škvŕn a dynamických ťahov štetca vznikli už dávno pred narodením prvých budúcich impresionistov. Jeden z veľkých inšpiračných zdrojov predstavovala anglická krajinárska škola z prelomu 18. a 19. storočia (Joseph M. W. Turner, Richard P. Bonnington a najmä John Constable) a francúzski krajinári (Jean-Baptiste Camille Corot, Charles-Francois Daubigny a Gustave Courbet). Najmä Corot bol majstrom atmosfér - jeho krajiny, pohrúžené v opare hmly, v ktorej obrysy splývajú, sú jednoznačnou predzvesťou impresionistického videnia: „Krása v umení, to je pravda vykúpaná v dojme, ktorý v nás vznikol pri pohľade na prírodu."  
Na rozdiel od týchto niekoľkých spomenutých výnimiek, oficiálne výtvarné umenie tých čias sa ocitlo v závoze, prinajmenšom z dnešného pohľadu. Vládol tzv. akademizmus, maľovanie historických, alegorických a náboženských výjavov či portréty príslušníkov vtedajšej smotánky v neoklasistickej maniere. Ako keby tvorcovia druhej polovice 19. storočia zavrhli alebo odmietli živé, pulzujúce diela francúzskeho rokoka, obrazy Watteaua, Fragonarda, Bouchera či Poussina. Ich obrazy boli síce technicky dokonalé, ale zbytočne ulízané, farebne krotké, ladené skôr do tmava. K špičkovým predstaviteľom akademizmu (Jean Auguste Ingres, Léon Bonnat, William-Adolphe Bouguereau, Édouard Debat-Ponsan, Willem Battaille) mali členovia impresionistickej skupiny rozporuplný vzťah: na jednej strane ich obdivovali a učili sa od nich technickú virtuozitu, no na druhej strane boli voči nim v opozícii a na dlhé roky ich fakticky vymazali z histórie - veď nejedna publikácia o francúzskom maliarstve 19. storočia pôsobí dojmom, ako keby tu boli len impresionisti a ich priami predchodcovia.

Nastupuje nová krv

Impresionistická generácia sa narodila v rokoch 1830 až 1841. Budúci novátori prišli z rôznych koncov Francúzska a okolo roku 1860 sa všetci stretli v Paríži - študovali maľbu v Suissovej akadémii (Pissarro, Cézanne a Guillaumin) a v Gleyrovom ateliéri (Monet, Renoir, Sisley a Bazille), ale najmä sa stretávali v rôznych kaviarňach. Aj napriek relatívne blahosklonnému režimu panujúcemu v týchto vyhlásených umeleckých školáchutekali mladí maliari najprv do Fontainbleauského lesa a neskôr do Bougivale (nedeľné výletné miesto Parížanov, dnes súčasť Paríža), kde maľovali malebný prístav Grenoullère, okolo ktorého sa náhlili v neprestajnom ruchu loďky, pestrofarebné toalety, kým pomedzi lístie stromov sa na pohyblivej hladine rieky lomili tisíce slnečných odbleskov. Aby dokázali zachytiť dynamizmus a veselosť tohto pohľadu, spontánne objavili budúce technické princípy impresionizmu: delenie základného tónu a žiarivé farby, ktoré aplikovali na plátno bez predchádzajúceho zmiešania a potom sa zjednocovali na divákovej sietnici.

Výstavníctvo v Paríži

Základom oficiálneho výtvarného umenia vo Francúzsku bol Salón. Organizovali ho každoročne od roku 1667, keď vznikla francúzska Akadémia krásneho umenia (Académie des Beaux-Arts). Salón sponzoroval priamo francúzsky kráľ a konal sa v Louvri. Pôvodne na nich mohli vystavovať len členovia akadémie, neskôr ich otvorili aj umelcom z verejnosti. Poroty Salónu sa však skladali z členov akadémie a tí rozhodovali, ktoré diela sa vystavia a ktoré dostanú ocenenie. Tento konzervatívny systém členov akadémie kládol dôraz na konformitu, a tak viacerí umelci často len kopírovali predošlé úspechy iných umelcov. Návštevnosť Salónu bola až štyritisíc návštevníkov denne pri vstupnom jeden frank. Salón sa konal každý rok od 15. apríla do 1. mája a priemerne sa vždy vystavovalo okolo štyritisíc diel.

Umenie v Salóne sa teda oficiálne organizovalo a povolanie oficiálneho umelca malo vo vtedajšom Francúzsku rovnakú prestíž ako zamestnanie v armáde alebo vo verejných službách. Úspešní umelci získavali lukratívne štátne zákazky - dekorovanie monumentov, divadiel, univerzít, súdnych budov a iných verejných priestorov, takže štát staval talenty umelcov v Salónoch pred skúšku, ktorá pre ich kariéru znamenala buď rozkvet, alebo úplný zánik. Aj napriek všetkým svojim nedostatkom bol Salón dlhodobo prospešným podujatím, pretože pomohol mnohým mladým umelcom v ich kariére. A navyše podnecoval záujem širokej verejnosti o výtvarné umenie. Slávni maliari tých čias boli významnými celebritami, niečo ako hviezdy populárnej hudby dnes. Viacerí impresionisti preto na Salón nikdy nezanevreli a usilovali sa - popri aktivitách v rámci paralelných štruktúr - vystavovať aj na ňom: Cézanne, Monet, Renoir.

Čas hnilých plodov

Po škandále spojenom s prvou výstavou v roku 1874 nasledovala 1. apríla 1876 druhá výstava impresionistov. Organizoval ju už obchodník s obrazmi Paul Durand-Ruel. V jeho galérii na Rue Le Peletier vystavovalo dvadsať umelcov asi 250 olejov, pastelov, akvarelov, kresieb a leptov.

Aj druhá výstava narazila na rovnaké nepochopenie ako prvá, čo dobre vystihuje článok vo Figare, tentoraz z pera Alberta Wolffa, z 3. apríla 1876: „Le Peletierovu ulicu stíha nešťastie. Po požiari Opery doľahla na štvrť nová pohroma. U Durand-Ruela otvorili výstavu, údajne maliarsku. Pokojný chodec, privábený zástavami, ktoré zdobia priečelie, vojde a jeho žasnúcim očiam sa zjaví hrozné divadlo: zišla sa tu skupina nešťastníkov zachvátených šialenou ctižiadostivosťou, päť alebo šesť bláznov, medzi nimi jedna žena, aby tu vystavovala svoje diela. Niektorí ľudia sa pred nimi pučia od smiechu.

Mne sa pri tom zviera srdce. Títo takzvaní umelci sa volajú impresionistami; vezmú plátno, trochu farby, štetce, náhodne nahodia zopár tónov a podpíšu sa pod ne. Tak ako keď choromyseľní na vychádzke z blázinca zbierajú po ceste kamienky a predstavujú si, že našli diamanty." A v podobnom zničujúcom duchu Wolff pokračoval v celom článku. Bolo to, ako keby impresionistov zasypal dažďom hnilých paradajok.

Iní kritici sa však stavali k novému maliarskemu hnutiu žičlivo. Vážený Jules-Antoine Castagnary vo svojom hodnotení tohoročného Salónu vyjadril ľútosť, že sa na ňom nezúčastnila skupina mladých maliarov, ktorých popularita bola čoraz väčšia. Okrem iného napísal: „Zaujmú obrazy maľované podľa prírody s jediným úsilím podať ju verne.

Naproti tomu obrazy urobené, ako sa vraví, vkusne, totiž vymyslené a maľované v ateliéri, bez modelu, zostávajú nepovšimnuté. Nuž, impresionisti majú zásluhu na tomto hnutí - tí, čo boli u Durand-Ruela, tí, čo videli verné a vibrujúce krajiny pánov Moneta, Pissarra a Sisleyho a živé portréty pána Renoira alebo slečny Morisotovej, sľubné interiéry pána Caillebotta, prekrásne choreografické štúdie pána Degasa, iste o tom nepochybujú. Pre týchto maliarov je plenér potešením, používanie jasných tónov a odpor k čiernym tónom naozajstným vyznaním viery. Rozhodne sa teda mali zúčastniť na Salóne, aby svojou prítomnosťou potvrdili zavŕšenú evolúciu a zdôraznili tak celú jej závažnosť."

Dedičstvo impresionizmu

Presadenie impresionizmu ukončilo éru tradičného akademického umenia a otvorilo voľnú cestu rozvoju moderného umenia. Priamo z impresionizmu vychádzal postimpresionizmus, reprezentovaný umelcami ako Paul Gauguin, Henri de Toulouse-Lautrec, Vincent van Gogh, Georges Seurat, Paul Signac, ale aj pôvodnými impresionistami, ktorí sa nezastavili a šli vo svojom vývoji ďalej. Z nich najďalej zašli Paul Cézanne, ktorý sa stal predchodcom kubizmu, a Claude Monet, ktorého posledné plátna už predznamenávajú abstraktné umenie.

Pojem impresionizmus sa neobmedzoval iba na samotné maliarstvo, ale aj na ostatné umelecké kategórie: sochárstvo, hudbu a literatúru. Impresionistický sochár Auguste Rodin - jeden z najväčších sochárov 19. storočia - vychádzal zo štúdia antiky, gotiky, renesancie i orientálneho umenia. Za základ svojej umeleckej činnosti pokladal prírodu. Z nej stále vychádzal a zostával jej verný až do smrti. Ľudské telo bolo preňho najvhodnejším prostriedkom, ktorým možno vyjadriť každý vnútorný duševný stav.

V hudbe je neopomenuteľný zakladateľ hudobného impresionizmu, francúzsky skladateľ  Claude Debussy. V širšom slova zmysle bol jeho tvorivý postoj zameraný na zachytenie atmosféry vizuálnych vnemov a obrazných predstáv. Impresionizmus v hudbe sa začal zdôrazňovaním momentálnych vnemov, akordickej krásy vznikajúcej zo zložitejších súzvukov, ale čoskoro sa zacielil na obnovenie funkcie melódie napríklad drobnokresbou melodických ozdôb, arabesiek. Nie náhodou Debussyho vrcholné skladby už svojimi názvami pripomínajú impresionistické plátna (Záhrady v daždi, Oblaky, Slávnosti, Nokturná, More, Vôňa noci, Sviatočné ráno). Medzi ďalších hudobných impresionistov patrili Francúzi Maurice Ravel a Albert Roussell alebo Španiel Manuel de Falla.

Literárny impresionizmus sa prejavil predovšetkým posilnením lyrickosti a hudobnosti verša. Objavoval sa predovšetkým v básňach, kde možno pomerne dobre vystihovať nálady a pocity. Najvýraznejšími predstaviteľmi literárneho impresionizmu boli francúzski básnici Paul Verlain a Stéphane Mallarmé. Ich básne poslúžili ako texty k viacerým piesňam Clauda Debussyho.

Dnes patria impresionistické obrazy k najväčšej pýche galérií, múzeí a súkromných zbierok. Je až neuveriteľné, aké príkoria si museli autori týchto dnes nádherných, nekonfliktných a idylických obrazov vytrpieť od svojich krátkozrakých súčasníkov. Majme to na pamäti aj dnes, keď nám občas prichodí sledovať súčasných výtvarníkov a ich „nezrozumiteľné", miestami aj „pohoršujúce" a „dobrý vkus urážajúce" práce.

Frédéric Bazille (1841 - 1870) - k maľovaniu sa dostal od medicíny. V roku 1862 sa prihlásil do Gleyrovho ateliéru, kde sa zoznámil s Monetom, Renoirom a Sisleym, s ktorými potom často chodieval na výlety do Fontainebleau spojené s maľovaním v krajine. Bazille pochádzal z majetnej rodiny, svojich maliarskych priateľov podporoval i finančne. Bol údajne  jediným človekom, ktorý bol schopný v kaviarenských debatách oponovať Edgarovi Degasovi, známemu svojou škriepnosťou. Bazille padol v jednej z bitiek francúzsko-pruskej vojny vo veku 29 rokov.

Gustave  Caillebotte (1848 - 1894) - bol právnikom a v roku 1870 si dokonca otvoril vlastnú kanceláriu. O právo však čoskoro stratil záujem, a tak začal dochádzať do maliarskej dielne Léona Bonnata, u ktorého sa učil maľovať. Výber jeho tém ho radil k impresionistom, ale jeho obrazy pripomínajú fotografické momentky a dá sa povedať, že Caillebotte bol jedným z predchodcov tzv. hyperrealizmu. Pretože bol veľmi bohatý, nemal žiadnu potrebu svoje obrazy predávať alebo vystavovať, takže ostali prevažne vo vlastníctve jeho potomkov. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia prestal Caillebotte úplne maľovať i vystavovať a venoval sa záhradníctvu a stavbe pretekárskych jácht.

Paul Cézanne (1839 - 1906) - syn bankára z Aix-en-Provence. Na škole sa skamarátil s budúcim spisovateľom Émilom Zolom. V roku 1861 preto odišiel študovať do Paríža, kde sa na Academie Suisse stretol s Camillom Pissarrom, s ktorým potom študoval a chodil na rôzne maliarske výpravy do prírody. V roku 1863 vystavili Cézannove obrazy na Salóne Odmietnutých, kde si vyslúžili posmech. Napriek tomu sa Cézanne rok čo rok usiloval presadiť svoje diela na oficiálnom Salóne, čo sa mu podarilo v roku 1866. Finančne dokonale zabezpečený a neveľmi spoločenský Cézanne pred výstavami, predajom obrazov a slávou dával prednosť maľovaniu vo svojom milovanom rodnom kraji Provence. Väčšinu života strávil v rodinnom sídle Jas de Bouffan neďaleko Aix. Zomrel na zápal pľúc, ktorý dostal, keď zmokol na maliarskej výprave v horách.

Edgar Degas (1834 - 1917) - tiež sa narodil v rodine zámožného bankára. Odmietol kariéru právnika a stal sa maliarom. Roku 1862 sa v Louvri zoznámil s Manetom a na jeho popud sa začal schádzať so skupinou výtvarníkov v Café Guerbois a Café de la Nouvelle-Athenes, kde sa konštituovala impresionistická skupina. Svojimi postojmi, výberom tém aj maliarskou technikou medzi nich dokonale zapadol. Zaujímal sa o svet dostihov, divadla, hudobníkov, hercov a tanečníc. V roku 1885 mu začal slabnúť zrak a to ho donútilo zameniť olejomaľbu za pastel. Na starobu sa stal aj skvelým sochárom.

Édouard Manet (1832 - 1883) - nikdy nechcel byť členom žiadnej umeleckej skupiny, vždy sa chcel svojou tvorbou a svojím poňatím umenia odlišovať. Paradoxne ho však verejnosť považovala za „kráľa impresionistov", a to najmä pre jeho nevšedné námety, farebné kombinácie a energickú prácu so štetcom. Manet sa rád túlal mestom, posedával v kaviarňach a pozoroval mestský život, ktorý sa preňho stal nekonečnou inšpiráciou. Bol pravým Parížanom a estétom svojím správaním, dandyovským oblečením i životosprávou. Žiaľ, bohémsky život, ktorý žil v mladých rokoch, si vybral krutú daň na jeho zdraví. Neliečený syfilis ho dostal do predčasného hrobu.

Claude Monet (1840 - 1926) - vždy si želal stať sa umelcom, hoci jeho otec s ním mal iné zámery - mal prevziať rodinný obchod. Roku 1851 Monet začal študovať na strednej umeleckej škole v Le Havri. Popri štúdiu si privyrábal predajom karikatúr. V roku 1862 začal Monet študovať v parížskom ateliéri Charlesa Gleyra, kde sa zoznámil s Renoirom, Bazillom a Sisleym. V osemdesiatych rokoch Monet prestal maľovať portréty a zátišia a výrazne obmedzil aj postavy na svojich obrazoch. Venoval sa už len krajine. V roku 1923 podstúpil dve operácie šedého zákalu, ktoré zmenili aj jeho videnie - obrazy z obdobia po operáciách šli viac do červeného tónu a v tom duchu Monet opravil aj niektoré svoje staršie diela.

Berthe Morisotová (1841 - 1895) - bola pravnučkou slávneho rokokového maliara Jeana-Honoré Fragonarda. Nejaký čas študovala pod vedením Camilla Corota, ktorý ju zoznámil s Édouardom Manetom a ten ovplyvnil jej maliarsky štýl. Morisotová sa vyhýbala divokému experimentovaniu s farbami a na svojich presvetlených plátnach zachytávala predovšetkým rôzne štúdie žien a detí v interiéroch a exteriéroch, ale vytvorila aj množstvo krajín. Dnes Morisotovú považujeme za najväčšiu maliarku 19. storočia.

Camille Pissarro (1830-1903) - bol maliarom vidieka i mesta, jeho najpôsobivejšie krajinky pochádzajú z Pontoise, kde žil, a z parížskej štvrti Montmartre. Bol učiteľom Paula Cézanna a Paula Gauguina a jeho tvorba inšpirovala mnohých mladých maliarov. Zúčastnil sa na všetkých ôsmich impresionistických výstavách. So svojou ženou mal osem detí, z toho dve zomreli v útlom veku. Jeho syn Lucien bol tiež významným moderným maliarom. Jeho pravnuk Joachim Pissarro je dnes hlavným kurátorom oddelenia grafík a malieb v newyorskom Múzeu moderného umenia.

Pierre-Auguste Renoir (1841 - 1919) - vyrástol v Paríži, kam sa presťahovala jeho rodina z Limoges. Vyučil sa za maliara porcelánu, vejárov a dekoratívnych paravánov. V roku 1862 začal študovať maľbu v Gleyrovom ateliéri, kde sa zblížil s Monetom, Bazillom a Sisleym. V Paríži rád navštevoval krčmy a tančiarne, bola mu blízka veselosť ľudových zábav. Celý život bol zmyslovo zaujatý ženskými pôvabmi. Jeho ženské portréty a akty sa vyznačujú jemnosťou a žiarivou krásou. Renoir neprestal maľovať ani vo veľmi pokročilom veku. Keď už mal vplyvom reumy pokrútené prsty, dával si štetec k ruke priväzovať. Umelcov syn Jean, slávny filmový režisér, napísal mimoriadne zaujímavý životopis svojho otca.

Alfred Sisley (1839 - 1899) - mimoriadne nadaný maliar anglo-francúzskeho pôvodu sa narodil v Paríži v rodine bohatého britského textilného fabrikanta. Prakticky celý život prežil vo Francúzsku, no vždy ostal občanom Veľkej Británie. Bol veľkým priateľom Pissarra a pobýval uňho v Louveciennes, kde maľoval náladové krajiny, ktoré dnes považujeme za najtypickejšie ukážky impresionistického štýlu. Od roku 1879 sa usadil v dedine Moret-sur-Loing. Venoval sa výlučne maľovaniu krajiny a motívy si vyberal v povodí Seiny, v Ile-de-France, v okolí Fontainebleau a Moretu.